Home / Viaggi / Neznáma tvár polynézskeho raja Bora Bora: luxusné rezorty …

Neznáma tvár polynézskeho raja Bora Bora: luxusné rezorty …

Pre celý svet je Bora Bora synonymom luxusu bez ohľadu na to, či bývate od nej len dve hodiny letu alebo na druhom konci sveta. Nestretol som sa s jediným človekom, ktorý by vnímal tento polynézsky raj inak ako cez jeho tyrkysovomodrú vodu, krásne biele pláže, bohatý podmorský život a najexotickejšie hotely sveta.

Až do mojej návštevy som túto rozprávkovú predstavu mal aj ja. Už niekoľko dní na zrejme najznámejšom atole na svete mi však odkrylo pravdu. Bora Bora si žije dvoma životmi.

Jeden je postavený na luxuse za astronomické ceny a prezentuje sa vo svete. Druhý je bežný život domácich bývajúcich v jednoduchých domčekoch postavených z prírodných materiálov neraz bez vymožeností modernej doby, ktoré sú dnes bežne dostupné aj v mnohých slovenských domácnostiach.

Ich pohľad na život na týchto vzdialených tichomorských ostrovoch a majetných turistov z celého sveta však býva v propagačných materiáloch ostrova radšej utajený.


15
fotiek v galérii

Perla Pacifiku odkrýva svoju ozajstnú tvár

Sedím v drobnom vrtuľovom lietadle a v mysli mám kolotoč myšlienok. Radosť a nadšenie z návštevy Perly Pacifiku, ako býva slávna Bora Bora niekedy označovaná, sa strieda s očakávaniami, či to tam je naozaj také dokonalé ako som videl na mnohých fotkách.

Už z lietadla sa mi podarilo vidieť krásne sfarbené vody lagúny, známe nadvodné bungalovy superdrahých rezortov či ikonickú horu Mt. Otemanu, ktorá sa vypína nad ostrovom. Pristáli sme a všetky naše foťáky sa rozozvučali. Miestne letisko, postavené počas druhej svetovej vojny Američanmi, je totiž postavené na atole, ktorý sa nachádza severozápadne od hlavného ostrova a je z neho krásne vidieť číre vody lagúny.

Vyvolených s tučnými peňaženkami už čakali súkromné shaft najdrahších hotelov. My ostatní sme sa loďkou ako v tranze preplavili do niečoho, čo miestni zvyknú nazývať „mesto“ – jednu ulicu s viac domami nazývanú Vaitape.

Po drahých hoteloch a nablýskaných uliciach nebolo ani stopy. Všade len samé menšie domce, niekedy murované, ale zväčša postavené z prírodných materiálov. Vtedy som si ešte neuvedomoval, že práve som zbadal neznámu tvár tohto tichomorského raja.


15
fotiek v galérii

Prekvapivá pravda o miestnych príbytkoch

Po vystúpení z shaft sa moja cesta rozišla od ciest všetkých ostatných. Oni sa vydali smerom k superluxusným rezortom na juh hlavného ostrova, ja niekoľko sto metrov na disjoin k mojej miestnej hostiteľke Hinano.

Jej meno som si veľmi ľahko zapamätal podľa rovnomenného tahitského piva. Privítala matriarch vo svojom domčeku. Nebol taký otvorený a bambusový ako príbytok Areti, mojej miestnej známej na Tahiti, ale od pohodlia bežného slovenského príbytku mal stále ďaleko. Ocitol som sa v murovanom príbytku so zopár oknami, ktoré nevpúšťali dovnútra veľa svetla.

Moju jednoduchú izbu s bielymi neozdobenými stenami jemne osvetľovala osamotená žiarovka visiaca zo stropu. O bránku sa opieral opoužívaný klasický bicykel, ktorý, ako som neskôr zistil, je stále obľúbeným dopravným prostriedkom domácich.

Čistota obydlia tiež nie je silnou stránkou tradičnej polynézskej kultúry. Televízia bežala stále, ale nikto ju nepozeral. Hinano s jej manželom trávili takmer všetok čas na priedomí. Deti sa hrali vonku. Lopta, konáre stromov a asfalt im boli najlepšími kamarátmi. Smartphony, počítače, drahé topánky a oblečenie sa tu nenosia.

„Pravý život na Bora Bora asi nemôže byť taký ružový ako si ho predstavujeme na Slovensku“, pomyslel som si. Moje úvahy potvrdila aj Hinano: „Keďže máš na Tahiti miestnu kamarátku, určite si si všimol jej životný štýl. Jednoduchý život v duchu hesla Don’t Worry, Be Happy, netrápenie sa nad tým, čo bude zajtra alebo o päť rokov, prebývanie zo dňa na deň a užívanie si drobných radostí každého nového dňa je typické aj tu“. Keď som počul stručný no mimoriadne výstižný opis toho, čo som si u Areti všímal každý jeden deň, moja zidealizovaná rozprávka o Tahiti a Bora Bora začala naberať reálnejšie kontúry.


15
fotiek v galérii

Miesto, kde sa Polynézia stretáva s Francúzskom

Nasadol som preto na tahitskú vlnu a rozhodol sa deň tráviť tak ako domáci.

Nedalo sa v ňom nespozorovať brew polynézskej kultúry a typického francúzskeho prístupu k životu. S Hinano, jej druhom a všetkými ostatnými sa dalo najľahšie baviť po francúzsky. Tradičná francúzska hrdosť a malé nadšenie pre angličtinu tu boli jednoznačne cítiť, hoci menej ako v samotnom Francúzsku.

Turistov tu bolo tiež najviac z krajiny galského kohúta. A miestni? Tí sú už dnes zmesou pôvodného polynézskeho obyvateľstva a prisťahovaných Francúzov, ktorým sa uvoľnený životný štýl a ryby na večeru zrejme pozdávali viacej ako európska civilizovanosť a slimáky.

Ako najlepší príklad mi v tomto slúžil Hinanin muž. Opálený a s typickým polynézskym tetovaním na rukách a nohách, ale s európskymi črtami tváre tu už roky žije bez rýchleho internetu, najmodernejšej infraštruktúry alebo dostupnosti potravín 24 hodín denne. Na druhej strane, veľmi na mňa zapôsobila priateľskosť a zhovorčivosť, s ktorou som sa tu aj v ostatných častiach Francúzskej polynézie stretol.

Mysľou mi prebiehali spomienky na mladé kočky Teu a Rumiu z ostrova Moorea, ktorých patriotické nadšenie pre vlastnú krajinu a smútok zo slabnúceho puta medzi pôvodným tahitským obyvateľstvom a prírodou na mňa zanechal silný dojem. Rovnako tak na dvoch vysmiatych chalanov, Lihaia a Augusta, ktorí so mnou nezištne trávili čas na Tahiti; akýchsi okoloidúcich, ktorí mi tu na Bora Bora pomohli opraviť bicykel priamo na ceste alebo na všetkých ľudí, ktorí matriarch so záujmom zviezli pri mojom stopovaní v tomto regióne.


15
fotiek v galérii

Polynézania vs. prisťahovalci – kto z koho?

Ako ale spolunažívajú pôvodní Polynézania s prisťahovalcami z Európy? Hinano nereaguje na moju otázku. Odpoveď som však našiel počas stopovania u miestneho chlapíka, Západniara, ktorý tu už zopár rokov žije.

„Vzťahy medzi nimi nie sú práve najlepšie. Ktovie, či v Polynézanoch pretrváva históriou podmienená nechuť k západným prisťahovalcom, keďže kvôli nim prišli o svôj pôvodný viac než liberálny spôsob života a miestne náboženstvá. Na prvý pohľad síce ich vzťahy vyzerajú v pohode. Pokojne sa spolu bavia a pohostia sa navzájom, ale vzájomné väzby nie sú veľmi silné. Prišelci zo Západu tiež viacej cestujú. Pôvodným Polynézanom je dobre tam, kde sú. Niekedy svoj ostrov neopustia aj niekoľko rokov“, prekvapil ma.

Nakoniec som ale zistil, že jednu vec majú všetci spoločnú. „Luxusné rezorty, ktorými je Bora Bora známa, nie je nič pre nás. Ja tu už žijem viac než desať rokov a v daných hoteloch som dodnes strávil len jednu noc – keď bola špeciálna akcia. Aj pre domácich sú tie nadvodné bungalovy nedosiahnuteľné. Napríklad jedna noc v stredne drahom bungalowe nás vyjde asi na 75% mesačnej výplaty“, šokoval matriarch rodinný priateľ mojich miestnych hostiteľov.

Pre dovolenkárov je Bora Bora miestom oddychu bez problémov. Pre miestnych je to život so všetkými radosťami, ale aj starosťami. Na luxusom zhýčkaných turistov z Francúzska, USA a iných kútov sveta preto pozerajú dodnes cez prsty.


15
fotiek v galérii

Luxusná tvár Bora Bora

Napriek tomu bolo pre mňa navštíviť Bora Bora a nestráviť aspoň jednu noc v ikonických nadvodných bungalovoch ako prísť do Paríža a nevyjsť si na Eiffelovku.

Moja peňazenka síce zaplakala, veď už aj na jednu noc v stredne drahom bungalove musí priemerný Slovák pracovať takmer mesiac, ale 10 zážitok som si nechcel nechať ujsť.

Do môjho hotela som sa dopravil stopom. Akoby sa zo žobráka stal na jeden deň kráľ. Od prvého momentu tu človek cíti dokonalú profesionálnosť a úctivý, priateľský a ústretový prístup personálu k hosťom. „Dobrý deň, pán Holas“, oslovovali matriarch takmer všetci zamestnanci hoci som sa im niekedy ani nepredstavil. Na detailoch sa tu nikdy nešetrí. Utierka na ovlaženie, džús z čerstvého ananásu, polynézska kvetinková výzdoba hotela, bezplatné používanie šnorchlovacích potrieb či pomoc pri učení stáť na paddle boarde bolo len zopár z vecí, s ktorými som sa doposiaľ vo svetových hoteloch nestretol.

Samotný bungalov so súkromnou terasou a vstupom do mora, preskleným dnom pod stolom, cez ktorý som sa mohol pozerať na rybičky v koráloch podo mnou, kvetinami vystlaná posteľ a luxusne vyzerajúca kúpeľňa tvorili už len jagavý vrchol poskytnutých služieb.

„Z tunajšieho prístupu k hosťom a klientom by sme sa aj my na Slovensku mohli veľa naučiť“, povedal som si večer pri pestrofarebnom koktejli. Nemohol som sa pravdaže pripraviť o miestny podmorský a plážový život. Počas celodennej plavby po tyrkysovomodrých vodách lagúny Bora Bora som zistil, že toto miesto nie je rajom len pre dovolenkárov, ale aj pre ryby a morské potvory všakovakých tvarov a veľkostí. Plávať a byť na dotyk vzdialený od rýb, rají a žralokov v priezračnej vode sa nedá na mnohých miestach, tu však áno.

O nadšenie návštevníkov sa stará kombinácia čistobielych pláží, some-more vo všetkých odtieňoch modrej, exotická kuchyňa, v ktorej nechýbajú ryby, kokosy, ananásy a zelenina a silueta najvyššej hory Mt. Otemanu. Všetko vyzeralo presne tak ako som to poznal z fotiek a pohľadníc. Na hotel som sa vrátil nadšený a plný zážitkov. Na rozdiel od mnohých iných návštevníkov Perly Pacifiku som však vedel, že reálny život sa tu od pozlátka luxusných hotelov mimoriadne líši. Poznal som obe tváre Bora Bora.

Leggi Anche

Trinidad e Tobago le perle delle Antille del blotch dei Caraibi

    ANNO X, N° 342,  07 dicembre 2016.  Direttore Umberto Calabrese